Dobové fotografie a materiály mi boli venované Jánom Majkom, pri jednom z našich osobných stretnutí. Uverejňujem ich časť a sú klenotmi môjho archívu.
Rád ich prikladám k úžasnému vykresleniu života a práce tohto významného človeka Gabom Lešinským.
Audiozáznam popisujúci objavenie jaskyne Domica pochádza tak isto zo súkromného archívu a bol odvysielaný Československým rozhlasom.
Ďakujem, Miloš Majko – – – DOMICA | 17.09. 2010 | Je tomu už stodesať rokov, čo sa v Dolnej Strede pri Seredi, v mnohodetnej, chudobnej rodine, v skromných podmienkach, narodil Ján Majko, nestor praktického jaskyniarstva na Slovensku, objaviteľ takých skvostov ako sú Domica a objavy v sústave Domica-Baradla, Silická Ľadnica, Majkova jaskyňa, Matilda, Milada, Mál, nové objavy v Bezodnej Ľadnici, nové objavy v jaskyni Driny, Jaskyňa na kečovských lúkach, objavy v Bystrianskych jaskyniach, Ponorová priepasť, Jaskyňa pod Závrtom, objavy v Čachtickej jaskyni, objavy v Ardovskej jaskyni, Priepasť v Železnej doline, Kravská priepasť, Babská priepasť a mnohých ďalších. Človek, ktorý predurčil, ktorým smerom sa bude v Slovenskom krase uberať jaskyniarsky prieskum, ale i multidisciplinárny vedecký výskum, čo trvá do dnešných čias.
Jeho pokračovateľmi boli štyri generácie jaskyniarov, približne stopäťdesiat ľudí, ktorí posúvali hranice poznania endokrasu i exokrasu na Silickej planine na základe výsledkov jeho rekognoskačných, dokumentačných a prolongačných prác. Ani jedna generácia jaskyniarov však neprekonala a ešte dlho neprekoná význam jeho prác. Napriek modernému vybaveniu či personálnym možnostiam. Výsledky prác Jána Majka a jeho spolupracovníkov sú nesmierne dôležité z pohľadu vedy, kultúry, turistiky, dokonca financií. Len Domica priniesla do štátnej pokladnice desiatky miliónov korún. Paleontologické a archeologické nálezy, ktoré odkryl pri svojich objaviteľských prácach majú nedoziernu vedeckú a kultúrno-historickú hodnotu. Ján Majko bol nepochybne bystrým pozorovateľom. Pri služobných pochôdzkach od roku 1923 si všímal ako hltavo vpíja masív Domice ponorné vody cez Domický ponor, ponor Líščej diery i ponory Čertovej diery. Karsologická literatúra u nás vtedy neexistovala, ale o týchto prírodných fenoménoch sa zmieňovali staršie publikácie českých bádateľov. Ján Majko si kúpil brožúru Hovory geologické od Filipa Počtu. Vrodená všímavosť Jána Majka, bystrosť, jeho schopnosť spájať empiricky zistené detaily do súvislostí, táto knižka a udalosti, ktoré súviseli s objavovaním Demänovských jaskýň, to bol základ, na ktorom Ján Majko začal budovať úspešnú históriu slovenského praktického jaskyniarstva. Alois Král, ku ktorému mal veľkú úctu, objavil Demänovské jaskyne vstupom do ponoru. Analogicky uvažoval Majko. Cez relikt ponornej chodby prenikol v roku 1926 so svojimi druhmi do perly slovenských jaskýň – do Domice. Tejto metódy sa viac menej držal do konca svojej kariéry, a dodnes túto metódu považujeme za najefektívnejšiu. Naučil nás, že reálna cesta do srdca Silickej planiny vedie cez ponor a viac-menej nie cez vyvieračku. Ján Majko bol skvelým znalcom územia – nečudo, bol financ. Musel okolie poznať dokonale. Zároveň využíval všetky informácie od miestneho obyvateľstva. Tie preveroval, sondoval. Prechodil nesmierne zložité územie hádam meter po metri. S vervou sondoval, kde pocítil čo len iskierku nádeje. Začal zliezať jaskyne, ktoré predtým nik nezliezal. Lavičku v roku 1927, takmer 70 m hlbokú Bezodnú Ľadnicu v roku 1928, kopal na množstve lokalít. Veľkú časť Majkových sond dnes poznáme. Sú to desiatky a desiatky lokalít – ani ich tu nemožno vymenovať. Žasneme nad jeho taktikou, výberom, metodikou a hlavne nad neústupnosťou a fyzickou prácou, ktorú dodnes dokazujú haldy vykopaného materiálu. Často kopal sám, alebo len s niekoľkými priateľmi. V roku 1931 objavil nesmierne cenné pokračovanie Silickej Ľadnice – mimoriadne cenný Dóm Praobyvateľov; objavil vlastne aortu do vysnívaného silicko-gombaseckého systému, ktorého hlavný ťah – povestné srdce Silickej planiny – sa snažíme objaviť dodnes. V roku 1932 objavil Majkovu jaskyňu – časť dodnes neprebádaného systému Vápenneho vrchu a Sokolej skaly. Aj pri svojom jednoduchom vzdelaní dokázal definovať hlavné podzemné odvodňovacie sústavy, ktoré uznávame dodnes. Jeho články ešte aj po roku 2000 viedli k ďalším významným objavom v týchto sústavách v poslednom čase (napr. Nová Domica, Ordon, Čerje, Kečovská biela jaskyňa, Kečovské vetvy I a II, Ardóčka-Mikov, Srnčia priepasť) Pred niekoľkými rokmi sme po viac než päťdesiatich rokoch otvorili Kečovskú vyvieračku III; v riečisku ležalo majstrovo hrdzou obžraté náradie – ťažké kladivo na krátkom porisku, takmer meter dlhý 20 mm vrták a lopatka. Keď sme si uvedomili, ako ťažko pred rokmi s týmto náradím pracovali, keď sa snažili poodhaliť tajomstvo kečovských vyvieračiek, keď do tvrdého krinoidového vápenca ručne – údermi trojkilového kladiva na ťažký vrták opretý na pleci – vŕtali až 80 cm dlhé vrty, s pomocou ktorých potom rozvoľňovali horninu, zmocnil sa nás úžas a pokora. Dnes by to fyzicky súčasná mladá generácia jaskyniarov podobným spôsobom nedokázala. Rovnako pochybujem, že nájdete medzi jaskyniarmi päťdesiatnika, ktorý by sa po voľne zavesenom povrazovom rebríku vyštveral bez istenia, bez akéhokoľvek jaskyniarskeho výstroja vrátane prilby, z takmer 70 m hlbokej Bezodnej Ľadnice. Dnes už nenájdete jaskyniarov, ktorí by boli ochotní a schopní vykopať takmer v plnom profile 56 m hlbokú sondu (pre porovnanie – takúto výšku majú tri 7-poschodové domy postavené na seba), akú Ján Majko so svojimi spolupracovníkmi vykopal v legendárnej Malej Ľadnici, kde zachránil pred istou smrťou svojho spolupracovníka Vojtecha Farkaša. Dnes nenájdete jaskyniarov, ktorí by dobrovoľne absolvovali výpravu od pol desiatej večer peši po tme zo Silice cez náročný krasový terén ku 43 m hlbokej Mestskej priepasti, v ktorej nik nikdy nebol, vystrojiť ju, okolo polnoci ju zliezať, preskúmať, vyliezť z nej, zdriemnuť si v lese na lístí, o šiestej ráno pokračovať ku Zvonivej priepasti, odtiaľ vyliezť o ôsmej ráno, pokračovať ku Kavčej priepasti, a okolo dvanástej končiť pri Jazvečej diere. Toto by dnes dokázal absolvovať málokto. Nevraviac o tom, že Majko bežne nastupoval na svoje akcie po službe neskoro večer, celú noc kopal, a ráno nastupoval opäť do služby. Kde sa v ňom brala toľká výdrž, toľké odhodlanie? Toľká sila? To všetko poukazuje na nezlomnú vôľu a ducha človeka odhodlaného poznávať. Človeka s veľkou túžbou. Človeka – pioniera. Lebo toto pred ním nik nikdy na Slovensku nerobil. Jána Majka možno skutočne prirovnať k objaviteľom bielych miest na mape kdekoľvek na svete. To, čím prešiel vo Veľkom ôsmom ponore, Ponorovej priepasti, pri objavovaní Milady či Majkovej jaskyne, to si už súčasník sotva vie predstaviť. Keď ich v jednej z týchto lokalít v stometrovej hĺbke zastihla povodeň z prietrže mračien, voda stúpala po ich telách a oni nemali kam uniknúť, dal povel spievať… Keď si človek prečíta jeho správu o objavovaní Veľkého ôsmeho ponoru, zimomriavky mu budú po behať po chrbte ešte na druhý deň. Pred niekoľkými rokmi sme na deň presne po šesťdesiatich rokoch od objavenia tejto jaskyne Jánom Majkom túto náročnú jaskyňu znovuobjavili. O zatiaľ 43 m dlhej a 25 m hlbokej jaskyni, ktorá z Jána Majka a jeho druhov úplne v roku 1946 strhala odev, ktorá ich do krvi doráňala, Ján Majko napísal: „Prešiel som už veľa podzemných dutín, ale s takou ťažkou jaskyňou som sa v živote nestretol.“ Nečudo – cesta na koniec 43 m dlhej jaskyne a späť im trvala 5 hodín! Je mimoriadne ťažké excerpovať čosi zo zaujímavé zo života človeka, ktorý takmer nespával. Spomeniem akurát to, keď tesne po vojne, prakticky bez prostriedkov, bez zázemia, zavítal opäť do milovaného Slovenského krasu, do čarokrásneho, hoci dnes už plynovodom strašne doráňaného údolia Červeného kameňa. Pri Ponore Červeného kameňa, kde tušil obrovskú jaskyňu (a správne), zostal namiesto mienených zopár dní – ako bol sľúbil manželke – celé tri týždne. Jedlo mu dali dobrí Silickobrezovčania. Kopal a kopal. V liste Vojtechovi Benickému vtedy o ponore napísal: „Joj, či je len vábivý! Celú hodinu som dokázal načúvať jeho bystrému žblnkotu…“ V rozhovore pre náš jaskyniarsky Spravodaj tesne pred smrťou, on – človek, ktorý vždy chodil v zabahnenej kombinéze, prakticky bez prilby, len s objaviteľským čakančekom a s karbidkou v ruke, ktorý liezol závratné hĺbky aj bez istenia len na povrazových rebríkoch, tak on mladým odkázal: „Ja už asi nikdy nevyskúšam tie vaše šplhadlá, nikdy sa nesputím ako pavúk na niti na dno priepasti…“ Ján Majko bol človek práce, práce, práce. Pred jeho plnohodnotným životom sa sklonil celý slovensko-česko-maďarský jaskyniarsky svet v hlbokej úcte. Dnes si prajeme, aby sme spolu jedného dňa vstúpili do srdca Silickej planiny, po ktorom tak túžil už náš vzor – Ján Majko. A aby sme si v novoobjavenej hlavnej vetve Silicko-gombaseckej jaskynnej sústavy s úsmevom podali ruky ako je u nás zvykom, a spomenuli si na toho postavou síce drobného človeka, ale duchom, vôľou, intuíciou a fyzickou silou nesmierneho velikána. Ak sa tak stane, osobne sa zastavíme v Dolnej Strede pri Seredi pri čiernom epitafe na jeho hrobe, a bude prvý, komu túto zvesť oznámime. Pokloníme sa jeho svetlej pamiatke, a poďakujeme mu za inšpiráciu, ktorá nás v Slovenskom krase – na povrchu i v podzemí – vždy sprevádzala. Ak sa tak nestane, určite to namiesto nás dokáže niekto iný, a verím, že si aj on nájde cestu k pôvodcovi túžby, myšlienky i začiatku. – – – Internetový portál www.osobnosti.sk o Jánovi Majkovi uvádza nasledovné údaje: Ján Majko jaskyniar, objaviteľ jaskyne Domica * 17.09.1900 Dolná Streda (dnes časť Serede) † 29.12.1985 Trnava vzdelanie 1912 ukončil základné vzdelanie v Dolnej Strede životopis Pôsobenie 1912 – 1920, 1937 – 1945 pracoval ako poľnohospodársky robotník na viacerých miestach 1923 – 1936 príslušník pohraničnej stráže 1945 – 1963 pôsobil v rôznych podnikoch cestovného ruchu Zásluhy 1926 objavil jaskyňu Domica, ktorá sa nachádza na južnom okraji Silickej planiny v nadmorskej výške 339 metrov. Ako príslušník pohraničnej stráže spolu s pražskými skautmi preskúmal dno dávno známej Starej Domice, odkiaľ sa dostal hlbokou priepasťou do novej chodby dlhej asi 15 metrov. Po zhodnotení všetkých dovtedy známych poznatkov o okolí našiel 3. októbra jeden zo štyroch prirodzených vchodov jaskynného systému, čím sa potvrdila existencia mohutných podzemných priestorov medzi jaskyňou Baradla v Maďarskej republike a Čertovou dierou v SR, v celkovej dĺžke 21 km (dnes už vyše 26 km). Dostal sa do priestorov terajšieho Majkovho dómu. Vtedy preskúmal s ďalšími členmi aj podzemný tok rieky Styx a Panenskú chodbu. Spojiť Domicu s Čertovou dierou sa mu podarilo v roku 1929. O tri roky neskôr sa z kvapľovej výzdoby mohli tešiť aj turisti. Jaskyňa Domica má niekoľko priestorov, siení alebo chodieb s osobitným pomenovaním. Najväčšia sieň jaskyne, nazvaná podľa jej objaviteľa, je vysoká 20 m, široká 30 a dlhá 80m. Do Majkovej siene sa schádzajú všetky chodby. Najpôsobivejšou časťou priestoru sú kaskádové vodopády zvané Rímske kúpele, cez ktoré preteká riečka Styx. Práve po tomto vodnom toku sa na dĺžke 150 m plavia návštevníci a z diaľky tak obdivujú bohaté jaskynné záclony a drapérie. Najkrajšou časťou jaskyne je Dóm indických pagod. Svoje pomenovanie dostal podľa veľkého počtu stalagmitov, pripomínajúcich indické pagody. Ďalšie priestory so zaujímavou výzdobou a nevšedným tvarovaním nesú názvy Dóm mystérií, Hrnčiareň, Panenská chodba, Jazierko šťastia, či Prales. Kvaple nepriťahujú len rozmanitosťou svojich tvarov, ale aj hrou farieb. Minerály prítomné vo vápencovom masíve sa okysličujú a sfarbujú kvaple. Vďaka železu dostávajú odtiene žltej, ružovej až červenej farby, mangán ich sfarbuje na šedo, modro-šedo až čierno. Čisto biele kvaple obsahujú len uhličitan vápenatý – kalcit. Zvláštnosťou jaskyne Domica je hojný výskyt netopierov. V podzemných priestoroch jaskyne sa ich nachádza asi 1500 a podľa odborníkov ide o 16 druhov. Okrem toho je Domica dôležitá pre archeológov, pretože sa v nej nachádza najvýznamnejšie nálezisko bukovo-horskej kultúry spred asi štyri tisíc rokov. Na viacerých miestach sa našli kolové jamy obytných objektov a ohniská, vyše 200 zrekonštruovaných nádob z črepov, kamenné sekery, kliny, kamenné nože a škrabadlá. Jaskyňa Domica bola 5. decembra 1995 v Berlíne zapísaná do zoznamu svetového dedičstva ako súčasť slovensko-maďarského projektu Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu. Klasickú metodiku z Demänovskej doliny – ponory a neskôr i vyvieračky – uplatnil Majko aj v Slovenskom krase. Ako prvý začal napr. s prolongáciou reliktných šácht. Úspechy žal na všetkých frontoch. Boli však vykúpené nenormálnou otročinou. S vedomím toho, aké boli vtedajšie možnosti, odborníci dnes s nesmiernou úctou hľadia na jeho sondy. Objavil vstupné partie do veľkých jaskynných sústav prípadne ich subsystémov. Hádam najbližšie k rozlúšteniu niektorej z nich bol v prípade Domice. Všetko ostatné zostalo z rôznych dôvodov nedokončené. Srdce planiny zostalo neodhalené. Neskôr sa zaslúžil o objavy viacerých archeologických a paleontologických nálezov v slovenských jaskyniach. V 50. rokoch 20. storočia sa spolu s dr. Jurajom Bártom a Deziderom Horvátom zaslúžil o výskum náhodne objavených jaskýň v blízkosti nitrianskej kalvárie – Jaskyne v Stračej ceste dlhej asi 50 m a Jaskyne pod vrcholom Kalvárie. Kalvária je malou oázou prirodzenej, málo narušenej vegetácie priamo v husto osídlenom intraviláne Nitry, podobného prírodného významu ako Lupka alebo Zoborská lesostep v Zoborských vrchoch. Pocty – Najväčšia sieň jaskyne Domica nesie jeho meno – Majkova sieň – V Dolnej Strede je po ňom pomenovaná ulica, na ktorej sa nachádza aj jeho pamätná tabuľa. – 1997 Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vydalo príležitostnú známku série Krásy našej vlasti s námetom jaskýň: Jaskyňa Domica – 6 Sk, ktorá pripomína najkrajšie a najvýznamnejšie jaskyne Slovenského krasu. Autorom výtvarného návrhu emisie a súčasne aj rytcom známok je akad. maliar Martin Činovský. tvorba
Publikačná činnosť Vyše 30 článkov so speleologickou problematikou. bibliografia Lalkovič, Marcel: Ján Majko. Životné osudy jaskyniara. Liptovský Mikuláš, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva 2001 (vydané pri príležitosti 100. výročia narodenia) Ujček, Bohuš: Majko a jeho ľadové domy. In: Slovenská republika. – Roč. 2, č. 128 (3.6.1995) s.12-13 Macko, Dušan: Ulica a pamätná tabuľa Jána Majku v Dolnej Strede. In: Aragonit č. 2/1997, s. 38-39.
články linky www.majko.sk Staršie články o osobnosti: Majko
Zdroj: Encyklopédia Slovenska, III. zväzok, Veda, vydavateľstvo SAV, 1979; www.drienka.netkosice.sk; www.telecom.sk; spracovala: Viola Tóthová
