VETERNÁ
Je to na neuverenie, ale biedne nezahyniete, keď sa v treskúcej zime (a nech je aj -20°C) postavíte zoči-voči Veternej úplne nahí. Hoci tam budete vrávorať deň i noc. Ak to nie je jediné takéto miesto na povrchu v Slovenskom krase, tak isto jedno z veľmi mála. Je to zázrak. Refúgium. Útočisko. Príroda ho vyčarovala, a človek sprístupnil.
Dávno, niekedy v tridsiatych rokoch min. storočia, chcel istý báčik z Hrhova predať jaskyňu, o ktorej vedel len on. Mala byť obrovská. Zo šialenej sumy napokon v krčme v [Zádielských] Dvorníkoch zľavil potenciálnym kupcom z Košíc na… zadarmo. Nie som si istý, lebo z opisu výpravy (zverejnenom v r. 1936 v jubileujúcich Krásach Slovenska) k tajomnej jaskyni to nie je možné presne určiť, ale pravdepodobne ide práve o Veternú.
SAUNA
Veternú dieru na Vlčom vrchu preťali budovatelia malebného historického úvozu Mály-út možno už pred viacerými stáročiami. „Odsekli“ z nej vstupnú časť, preto nevieme ako jaskyňa ústila na povrch a či vôbec. Ale zvyšok z nej sa zachoval. V zime produkuje táto trhlinová/rozsadlinová jaskyňa mohutné masy teplého a vlhkého vzduchu v podobe intenzívneho prievanu. Stačí sa v silnom mraze postaviť ku vchodu, a cca 9-10°C teplý prievan človeka priam ovalí ako kladivom. Rozdiel/gradient je vskutku citeľný – dnes činil 20-25°C! A čím je mráz silnejší, tým sa efekt ešte viac zvýrazňuje, ba vtedy sa pripojí aj para ako v saune.
Bola to jedna z prvých divokých jaskýň, do ktorých som kedy vstúpil, a kde sme riadne kopali. Skrýva sa v nej jedna z najodpornejších a najťažších jaskynných úžin, aké poznám. Tam záchrana človeka nie je možná. Ibaže by sa rozbúrala polovica jaskyne…
-200 m!
Okolité priepasti dnes doslova dymili. My tak vravievame, že ako z továrenského komína alebo z lokomotívy. Slnečný deň veľmi nepraje viditeľnosti tohto úkazu, ale za tmy by to bolo perfektne viditeľné. A v ešte silnejšom mraze dva razy tak. Kde sa berie toľko tepla v takej zime? V miere porušenia krasového masívu v jeho okrajových častiach. Gigantické teleso planiny sa v dôsledku gravitačného kĺzania po plastickejšom podloží silne deformuje/trhá, a jeho okrajové časti sú postihnuté komplexom tzv. gravitačných deformácií. Vznikajú tu mohutné systémy trhlín, ktoré sú hlboké aj takmer 200 metrov! Z mnohých z nich sa postupne v priebehu tisícročí vyvinuli a ešte aj vyvinú hlbočizné rozsadlinovo-korózne jaskyne s komplikovanými priestormi, smrtiacimi závalmi, ale i krásnou výzdobou. Keď v týchto dňoch zafúka silnejší vietor, trhlinami ústiacimi v svahu, na hrane i na plošine sa vzduch dostáva do vápencového masívu, a v istých časových intervaloch vypudzuje z dynamických rozsadlinových jaskýň teplý vzduch. Relatívne teplý. Lebo v lete by sme vzduch s tou istou teplotou nazvali ako studený. Záhada tkvie v subjektívnom vnímaní človeka. Záleží totiž od ročného obdobia a teploty vzduchu na povrchu ako pociťujeme vzduch z jaskyne, ktorý má celoročne takmer konštantnú teplotu – či ako teplý alebo ako studený.
Žiaci šiestych ročníkov ZŠ by sa tu mohli učiť základy triviálnej fyziky. Tu by si vizuálne i pocitovo okamžite osvojili, čo je tlakový a teplotný gradient.
V DOTRHANÝCH A DOGNIAVENÝCH VÁPENCOVÝCH KONČINÁCH
Naši predchodcovia i my sme v týchto „dotrhaných„, „dogniavených“ vápencových končinách objavili hlboké priepasti. Dnes som sa nádejal, že k nim pribudne ďalšia. Žiaľ, nie každý deň je nedeľa, možno preto, že je sobota. Prikladám teda krátku spomienku z tuhej zimy z r. 2008 na jeden z našich tunajších objavov, ktorému – čuduj sa svete – chýbali steny i dno. A aby to bolo dokonalé, spomienke tiež niečo chýba: koncovka.
„V tú zimu som si počkal na to, kedy bude celý týždeň -20°C, a keď tá chvíľa prišla, vybral som sa cielene na vytypované miesta, kde by mi silný teplotný gradient pomohol objaviť jaskyňu. Keď som v svahu krasovej jamy našiel výduch „jak oči“, bolo mi jasné, že objav je na spadnutie. Na jar som mal prednášku na gymnáziu T. Akvinského v Košiciach, a traja košickí šráci sa mi ponúkli, že pôjdu so mnou zažiť dobrodružstvo z objavovania. Jaskyňu sme vykopali za dve akcie, a ja som sa nič netušiac spustil na lane v obrovskom závale. 5 m závalu bolo nekonečných, a keď som sa pozrel nad seba na tú hrôzu, dostal som zo seba len poriadnu nadávku, na viac som sa nezmohol. Ocitol som sa sám v mohutnej diere. Bol som už takmer na konci lana, ale nevidel som dno. Zlanil som až po uzol a svietim dolu – nič! Svietim okolo seba – zasa nič – nevidím nijaké steny. Cítil som sa opustený ako v temravom, čiernom, chladnom vesmíre. Neviem, aká veľká je šachta, v ktorej som visel, ale isto je mohutná.
Keď Ján Majko v r. 1926 objavil Domicu, predchádzalo tomu stretnutie s tromi skautami z Čiech. Nebyť nich, nikdy by nezistil, aký prievan duje zo Starej Domice, a nikdy by neobjavil perlu slovenských jaskýň. Majko celý život túžil zistiť, kto boli tí skauti, ale napriek verejným výzvam v rozhlase či v novinách, sa už nikdy nikto k vtedajšiemu dobrodružstvu neprihlásil. Ja takisto dodnes neviem, ako sa volali tí sedemnásťroční traja chlapci, ktorí so mnou vtedy vykopali tú bezodnú a bezstennú priepasť, ani už netuším ako vyzerali/vyzerajú. Nespoznal by som ich. Sú regulérnymi spoluobjaviteľmi. Spomienku vešiam na Facebook. Možno budem mať viac šťastia ako Majko.“
Gabi Lešinský
